Výstrahy: lavínové nebezpečenstvo Mierne Silný vietor - 1. stupeň Sneh a ľad - 1. stupeň

Školenie leteckého personálu profesionálnymi príslušníkmi Horskej záchrannej služby

Minulý týždeň sa v Horskom hoteli Popradské pleso konalo štvordňové zimné školenie leteckého personálu  Leteckého útvaru Ministerstva vnútra SR, zamerané na výcvik prežitia vo voľnej prírode a používania záchranných a núdzových prostriedkov posádok lietadiel a vrtuľníkov. 

Viedol ho Anton Sedlák, riaditeľ Školiaceho strediska Horskej záchrannej služby a ďalší traja profesionálni horskí záchranári z Oblastného strediska Vysoké Tatry. Výcvik sa skladal z teoretickej a praktickej časti. 

Personál Leteckého útvaru MV SR a profesionálny horský záchranár Igor Trgiňa počas výcviku v teréne

Personál Leteckého útvaru MV SR každoročne absolvuje niekoľko cvičení, jedným z nich je aj preškolenie, ako prežiť v nehostinnej oblasti. Niektoré nepredvídateľné situácie môžu mať za následok núdzové pristátie v lokalitách, kde sa posádka musí spoliehať na vlastné zručnosti, schopnosti a vedomosti. 

Počas cvičenia na Popradskom plese si v teréne pripomenuli  zásady prežitia  vo voľnej prírode v zimných podmienkach, ako sa orientovať v teréne, založiť oheň, prežiť v noci a mnoho techník, napríklad zostrojenie provizórneho zlaňovacieho posedu, ktoré pomôžu vytrvať vo vysokohorskom teréne.

Palubný personál musí byť vyškolený a schopný poskytnúť prvú pomoc pasažierovi a členom posádky. Čím viac letových hodín má človek za sebou, tým väčší je predpoklad, že bude musieť zasiahnuť pri mozgovej príhode, epileptickom záchvate, alebo na palube dôjde k pôrodu. Poskytnutie prvej pomoci je v letectve veľkou kapitolou a každoročne sa mu venuje na výcviku pozornosť. 

Spolupráca leteckého personálu a profesionálnych horských záchranárov počas výcviku,
Foto: Letecký útvar MV SR

Piloti vrtuľníkov Leteckého útvaru MV SR sa  podľa možností v rámci svojich pracovných povinností zúčastňujú aj cvičení a záchranných akcií s príslušníkmi Horskej záchrannej služby. Využitie vrtuľníka pri záchrane v horách urýchľuje celú akciu, ktorá v porovnaní s pozemnou záchranou trvá podstatne kratší čas. Tým sa prirodzene zvyšujú šance na úspešný výsledok každého zásahu horských záchranárov. Dolinou, ktorej prechod trvá niekoľko hodín, vrtuľník preletí za niekoľko minút.

Matej Kočibal, ktorý má dvojročnú osobnú skúsenosť spolupráce Leteckého útvaru MV SR s horskými záchranármi, prezradil počas výcviku na Popradskom plese viac o tom, ako si splniť detský sen, stať sa pilotom a potom s vrtuľníkom lietať v najvyšších slovenských horách.

Matej Kočibal, pilot vrtuľníka Leteckého útvaru MV SR

Ste kapitánom. Znamená to, že v kabíne vo vrtuľníku sedia dvaja piloti tak, ako to bežne pasažier vidí počas letov v dopravných lietadlách?

Záleží, o aký vrtuľník sa jedná. Konkrétne typy sa ešte delia na SinglePilot a MultiPilot – to určuje, či na prevádzku vrtuľníka postačuje jeden pilot alebo ich musí byť viac. Ja lietam na type Mi-171, kde posádku tvorí kapitán, druhý pilot a palubný inžinier/operátor. Na let menšími vrtuľníkmi typu Bell alebo Agusta stačí jeden pilot.

Pilot sa ale kapitánom nestane hneď. Z toho sa dá dedukovať, že už máte niečo nalietané.

S vrtuľníkmi lietam od roku 2011.

A okrem vrtuľníkov?

Na lietadlách som začal lietať v sedemnástich.

Takže ste tiež pilotom dopravného lietadla?

Na to sú kvalifikácie, ktoré je potrebné udržiavať a to je finančne náročné. Takže momentálne mám len kvalifikáciu ako komerčný pilot lietadla. Najprv som začínal na vetroňoch. Nastúpil som na vysokoškolské štúdium v Žiline. Následne som si urobil kompletný výcvik na dopravného pilota letúňov. Rok pred ukončením štúdia prišla celosvetová kríza, kedy skrachovalo mnoho leteckých spoločností a mladí piloti mali problém zamestnať sa. Po dvoch rokoch sa naskytla príležitosť – jedna spoločnosť hľadala pilotov vrtuľníkov s tým, že celý výcvik im kompletne preplatia. Tak som do toho šiel a v súčasnej dobe lietam ako pilot vrtuľníka.

Ste pilotom Ministerstva vnútra SR, ale ako súčasť pracovnej náplne lietate aj pre Horskú záchrannú službu. Sú tieto lety iné, náročnejšie?

Možno z hľadiska letov vo Vysokých Tatrách, ktoré majú svoje špecifiká. Je to určite náročnejšie lietanie, než niekde v rovnom teréne. Takže určite áno.

„Vrtuľník je dokonalé lietadlo,“ hovorí Matej Kočibal.

Potrebuje teda pilot vrtuľníka špeciálny výcvik na lety v horskom teréne?

Myslím si, že nevyhnutne musí mať nalietané určité hodiny, aby mal potrebné skúsenosti. Tiež je dobré, ak je pilot „vylietaný“ v horskom teréne. Lietanie v horách má nielen svoje špecifiká, ale nesie so sebou tiež určité riziká, ktoré napríklad pri bežných letoch nehrozia. Sú to napríklad lety v úzkych dolinách, kde nemusí byť dostatok priestoru na manévrovanie, lety v blízkosti prekážok, komplikovanejšie predvídanie zmeny smeru vetra, náhle lokálne zmeny počasia, intenzívne búrky v horskom prostredí, a podobne.

Dokázali by ste sa ako pilot nájsť v lietaní na vrtuľníku slúžiacemu len pre potreby horských záchranárov?

Nikdy som nad tým nepremýšľal. Ale myslím, že by som si to vedel predstaviť. Veď hory a Tatry sú krásne. Určite by som nad takou možnosťou popremýšľal.

Vrtuľník sa ale nie vždy dá využiť pri záchranných akciách. Čo je takou „stopkou“, po ktorej už nemôžete vzlietnuť a ísť na zásah?

Všetko závisí od počasia. Každý vrtuľník má limity rýchlosti vetra, pri ktorých už nemôže lietať. V horskom prostredí nemusí ani fúkať vietor na hranici týchto limitov. Stačí napríklad polovica tohto limitu, ale tým, ako vietor prúdi v horskom prostredí cez prekážky, dokáže spôsobiť, že nie len cestujúci, ale aj piloti sa pri práci trošku zapotia. Prípadne sme nútení prerušiť úlohu, alebo vôbec nie sme schopní letu v konkrétnom mieste. 

Oblohou sa pri vhodnom počasí často voľne pohybujú paraglajdisti a inak „okrídlení“ letci.

Počas služby v Tatrách ich pohyb sledujeme. Raz sa nám stalo, že od Belianskych Tatier až po Gerlachovský štít ich bolo na nebi asi sedemnásť. To môže byť nebezpečné. Najmä, keby sme nevedeli, že tam sú a keď to nevie ani riadiaci na veži na letisku.

Takže paraglajdisti sa musia hlásiť riadiacej veži?

Určite by bolo vhodné, keby aspoň telefonicky ohlásili riadiacemu na veži, v ktorých lokalitách sa budú nachádzať. Veľmi by nám to pomohlo.

Ako sa vám lieta s našimi horskými záchranármi?

Spolupráca s nimi je výborná. Ako piloti Ministerstva vnútra lietame s rôznymi zložkami. Všetci sú dobre vycvičení, poučení, vedia, ako sa majú na palube vrtuľníka správať a robia to, čo sa od nich očakáva.

Zažili ste za tie dva roky záchrannú akciu, na ktorú si vždy spomeniete?

Počas cvičenia, kedy sme od rána lietali s hasičmi v Spišskom Bystrom, sme dostali hlásenie. Vrtuľník mal ukončiť cvičenie a letieť na záchrannú akciu v Tatrách. Naložili sme na palubu záchranárov, jedným bol Igor Trgiňa (pozn. jeden z profesionálnych horských záchranárov z Vysokých Tatier, ktorý tiež viedol výcvik na Popradskom plese). Počasie sa v ten deň rýchlo menilo. Nemohli sme ich vysadiť priamo pri zachraňovaných, pretože sa nachádzali v tesnej blízkosti oblačnosti. Vysadili sme záchranárov o niečo nižšie a o chvíľu sme sa mali pre nich vrátiť. Zrazu sa nasunula do tej lokality búrka a my sme sa pre nich vrátiť už nestihli. Bola to otázka niekoľkých minút. Tak rýchlo sa počasie v horách dokáže zmeniť. Záchranári museli zísť dole so zachraňovanými pešo.

Kde v Tatrách dokážete pristáť? 

Pristáť s „MIL“om na tri body, teda na kompletný podvozok, sa dá fakticky na miestach, kde nie sú nejaké veľké skaly, ktoré by vrtuľník poškodili. Dôležitú úlohu zohráva aj sklon terénu, ktorým sme tiež limitovaní. Pokiaľ to podmienky nedovoľujú, robíme to tak, že sa oprie len jedno alebo prípadne dve kolesá. Vtedy musí vedieť pilot udržať vrtuľník v rovine, aby mohli záchranári povyskakovať.

Je to ťažký manéver?

Sám o sebe ťažký nie je. Ale pokiaľ je horšie počasie a fúka vietor, tak je podstatné, z ktorého smeru. Pretože výrazný vietor pri takom manévri môže byť nepríjemný.

V prípade, že slúžite v Tatrách je vašou základňou popradské letisko. Čo sa deje od momentu, kedy vás zavolajú na zásah, až do momentu, kedy sa s vrtuľníkom reálne odlepíte od zeme?

V prvom rade nás musí naše operačné z Bratislavy informovať, či je všetko skoordinované s Horskou záchrannou službou. Či o zásahu vedia. Na letisku v Poprade nemáme vlastný hangár. V prípade, že práve letisko vybavuje niektorú komerčnú linku, musíme čakať, pretože nemajú dostatok personálu. Potom ideme do hangára vytiahnuť a nachystať vrtuľník.

Vykonávate pred letom technickú kontrolu stroja?

Áno, to robí vždy náš technický personál na začiatku každej služby.

Pod Tatrami bývajú často zimné inverzie.

Z letiska sa vzlietnuť nedá. Ale napríklad už v Smokovci a na horách je krásne slnečné počasie. Stačil by len vlastný hangár niekde v Tatrách. 

Hangár si vyžaduje pilota. Je okrem neho potrebný aj ďalší personál?

To záleží zase od typu vrtuľníka. V prípade menších strojov sú piloti školení na základnú údržbu, teda si vedia vrtuľník obhospodáriť sami. Nie sú potrebné väčšie technické zásahy, ako je to pri veľkých vrtuľníkoch.

Pilot je vždy zodpovedný za seba, za posádku a tiež lietadlo, s ktorým letí. Nie je to ľahká úloha. Čo musí mať človek v sebe, aby sa dokázal stať pilotom?

Zachovať si chladnú hlavu v každej situácii, či sa jedná o núdzovú alebo nie. Taktiež musí mať istú dávku rešpektu pred lietaním a pred počasím. Nie je na škodu ani kúsok pokory, vedieť prijať kritiku a z každej situácie sa ponaučiť – nezávisle od toho, či je negatívna alebo pozitívna.

Ako dlho trvá výcvik pilota vrtuľníka?

Závisí to od toho, o akej úrovni sa bavíme. Výcvik komerčného pilota CPL trvá zhruba jeden a pol roka. Všetko však závisí od toho, koľko času, vedomostí a financií má daný adept k dispozícii. Výcvik komerčného pilota je náročný nielen z finančného, ale aj intelektuálneho hľadiska, nakoľko teória a skúšky z tejto oblasti sú dosť náročné a vedia človeka potrápiť. Ovládanie anglického jazyka by malo byť samozrejmosťou. Základný výcvik na úroveň súkromného pilota PPL sa však dá zvládnuť už za pár mesiacov.

Máte tiež vzrastové obmedzenia, ako je to v prípade pilotov stíhačiek?

Nie, nemáme určenú maximálnu výšku.

Vy osobne ste pilotom lietadiel a tiež vrtuľníkov. Čo z toho vám spôsobuje väčšiu satisfakciu?

Určite vrtuľník. Mám z toho väčší pôžitok, nakoľko drvivá väčšina práce sa lieta „na ruku“ bez autopilota. A naviac sa vraví, že vrtuľník je dokonalé lietadlo – na to, aby vzlietol a pristál nepotrebuje dráhu, či letisko.

Prácou, ktorou sa momentálne živíte, ste si splnili detský sen?

Jednoznačne. Už ako malý chlapec som totiž chodil s hlavou zdvihnutou k nebu, keď niečo nado mnou prelietalo.

Počas minuloročného výcviku s horskými záchranármi

Odpovede Mateja Kočibala boli stručné. Presne ako akcie pilotov v kabíne, keď sa musia na sto percent sústrediť. Piloti sú presne tou skupinou ľudí, ktorí svoju vášeň nechali prerásť v poslanie. Asi to ich najviac spája s horskými záchranármi, ktorí svojou prácou žijú, pretože si to jej špecifická náplň a prostredie vyžaduje. 

Zdroj fotografií: Letecký útvar MV SR, archív Mateja Kočibala, archív Horskej záchrannej služby

Text: Oľga Krajčiová (pre potreby Horskej záchrannej služby)