Výstrahy: lavínové nebezpečenstvo Mierne Silný vietor - 1. stupeň Sneh a ľad - 1. stupeň

„Aj ty si mi zachránil život“

O niekoľko dní sadne na svet okolo nás nálada, kedy chceme byť v blízkosti tých, na ktorých nám záleží. Ticho veríme, že sa možno stane niečo výnimočné, alebo že sme v úplnom bezpečí. „Vianočné zázraky sa dejú len v rozprávkach. Ak dokážeme pomôcť niekomu, kto je na hranici života a smrti kedykoľvek počas roka, to sú zázraky, ktoré sa naozaj dejú,“ hovorí na tému Vianoc Matej Pištek, profesionálny príslušník Horskej záchrannej služby.

Na jeseň v roku 2022 boli horskí záchranári v Nízkych Tatrách požiadaní o pomoc. Trojica mladých mužov strávila noc v Demänovskej doline v malej jaskyni v strmom svahu, ku ktorej ponad skalné prahy vedú úzke chodníčky. Jeden z nich odišiel pre drevo, ale keď sa dlhšiu dobu nevracal späť, začala dvojica naňho volať a hľadať ho. Mladé telo bolo zachytené na konári, pod ním skalný prah. Neodpovedal.

Na nízkotatranskom oblastnom stredisku boli práve v službe štyria záchranári. „Jeden z nás zostal na dispečingu a my sme vyrazili,“ spomína si na záchrannú akciu dlhoročný príslušník HZS Jaromír Holuša. V ten deň našťastie prebiehalo v doline aj školenie dobrovoľných záchranárov. Rýchlo zmobilizovaná početná skupina vyrazila do terénu. „Keď som prišiel na miesto, o chlapca sa už starali naši chalani. Snažili sa ho zastabilizovať, vyšetriť. Práve prilietal vrtuľník,“ pokračuje Jaromír v opise udalostí. Záchranári sa kolenami opierali o strmý svah, na ktorom stáli, museli dohliadať na to, aby sa im nešmyklo. „Chlapec bol v kritickom stave, mal poranenú hlavu. Nereagoval ani na podnety, ani na bolesť. Jedným z trojice bol brat zraneného, rozprával som sa s ním a získaval potrebné informácie,“ vysvetľuje Jaromír, že po zásahu sa spisuje „hlásenka“, ktorá sa neskôr dostáva tiež do rúk zraneného. Pravdepodobne v nej sa zachránený Samuel dozvedel mená príslušníkov, ktorí ho zachytili skôr, než ho „Charón previezol na druhý breh“.

„Nestretávame sa s tým často. Áno, občas niekto poďakuje, ale mne sa ešte nestalo, aby zachránený človek takto osobne za nami prišiel,“ nezakryje Jaromír Holuša v hlase prekvapenie, keď sa rok po záchrannej akcii Samuel osobne zastavil na stanici Horskej záchrannej služby. Na otázku, prečo sa Jaromír rozhodol byť horským záchranárom a v pomyselnej „uniforme“ už odslúžil viac ako sedemnásť rokov, skromne vysvetľuje: „Vyrástol som v prostredí, kde sa ráno zobudím a vidím hory. Večer zaspávam a cez okno vidím hory. A tie sa nejakým spôsobom dostanú do človeka.“ Horský záchranár musí mať ale ešte niečo viac, než len pozitívny vzťah k horám. Musí chcieť pomáhať, nebáť sa riskovať, vzdať sa príjemných sviatočných dní v kruhu rodiny. Musí vedieť myslieť viac na iných, než na seba. Na otázku, či si vie Jaromír predstaviť svoje deti kráčať v jeho šľapajach prehovorí opäť pokora: „Ony budú lepšie.“

Horská záchrana nie je nikdy o jednom človeku. „To nie ja, ale my všetci, aj ten pilot, aj ten lekár, aj tí dobrovoľníci a moji kolegovia, to my všetci sme tomu chlapcovi zachránili život,“ odpovie Jaromír na otázku, aký pocit v ňom vyvolalo nečakané stretnutie. „Zo Samuela bolo cítiť veľkú pokoru. Opakoval, že pri ňom stáli všetci anjeli strážni. Tak som mu len poradil, aby si ich nerozhádal,“ spomína Jaromír. Záchrana ľudského života je náplňou jeho práce. Že je dôležitá, sa opäť presvedčil, keď mu zachránený mladík podal ruku so slovami :„Aj ty si mi zachránil život.“

Samuel a Jaromír Holuša pri stretnutí rok po záchrannej akcii v Nízkych Tatrách

Vďaka záchranárom je krásne vrúcne gesto. Ale poprajme si v tomto sviatočnom období, aby život podobné príbehy nepísal často a keď už, tak len so šťastným koncom.

Horská záchranná služba praje Vám všetkým pokojné prežitie Vianoc.

foto: archív Horskej záchrannej služby

text: pre potreby Horskej záchrannej služby Oľga Krajčiová