Dokážeme život chrániť, aj zachrániť

V septembri minulého roka bola podpísaná dohoda o spolupráci medzi Horskou záchrannou službou a veliteľom Síl pre špeciálne operácie Ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorých integrálnou súčasťou je elitný 5. pluk špeciálneho určenia.(Hlbšia spolupráca Horskej záchrannej služby a vojenských špeciálov môže začať – Horská záchranná služba (hzs.sk)) Ten sídli v Žiline a slúži v ňom niekoľko stoviek vojakov. Po minuloročnom veľkom medzirezortnom cvičení FOX23 (Horská záchranná služba bola súčasťou špeciálneho cvičenia FOX 23 – Horská záchranná služba (hzs.sk)) sa horskí záchranári a príslušníci 5. pluku špeciálneho určenia (5. pšu ) opäť stretli, tentoraz pri športovej udalosti roka – Svetovom pohári v zjazdovom lyžovaní v Jasnej. Necelé dve desiatky vojakov priamo v teréne pomáhali profesionálnym a dobrovoľným záchranárom pri ošetrovaní a transporte pacientov, ale zároveň plnili úlohy, na ktoré by bežný návštevník lyžiarskeho strediska nepomyslel. Major Kornel Kánik, zástupca veliteľa 5. pluku špeciálneho určenia, povedal na záver pretekov viac nielen o vzájomnej spolupráci s Horskou záchrannou službou.

Ako dlho pôsobíš v ozbrojených silách?

Devätnásť rokov. Päť som slúžil v Leviciach v mechanizovanom prápore. Posledných jedenásť rokov som v Žiline. Na pozícii zástupcu veliteľa som od mája minulého roka.

Čo je to 5. pluk špeciálneho určenia?

Je to hlavne tridsaťročná značka. Nazvime ho jeden z elitných útvarov Ozbrojených síl SR, no iný útvar čo len podobného zamerania tu nie je. Minulý rok sme oslávili tridsať rokov fungovania. Boli sme jedným z prvých profesionálnych útvarov na Slovensku a tým, že sme na trhu už pomerne dlho, vybudovali sme si meno. Personál do pluku vyberáme. A vyberáme si tých najlepších, najperspektívnejších, alebo sa o to aspoň snažíme. Tomu je v podstate prispôsobené aj zameranie úloh. To znamená, že plníme tie najnáročnejšie.

Ste čisto mužská zostava?

Pokiaľ nehovoríme o logistike a štábe, ale len o bojových jednotkách, tak áno.

Ako došlo k tomu, že elitný pluk spolupracuje s Horskou záchrannou službou?

Slovensko je hornatá krajina. Horská záchranná služba sa venuje pohybu v horskom a vysokohorskom teréne a najmä záchrane ľudí, ktorí to v tomto prostredí potrebujú. 5. pluk má jednotky, ktoré sa pohybujú v horách a tam vykonávajú svoju činnosť. Takže je to logické vyústenie. Aj v súvislosti s tým, že vy sa pripravujete na to, ako sa záchranári majú bezpečne prepraviť ku zranenému, akým spôsobom ho stabilizovať a zachrániť. Tomu istému sa venujeme aj my. Ibaže my ešte musíme riešiť, ako náš pohyb v horskom a vysokohorskom teréne zamaskovať a ako zraneného ošetriť pod paľbou. No 80 až 90 percent vašich a našich činností je rovnakých. Teda v horskom teréne. Absolvoval som niekoľko zahraničných inštruktorských kurzov a minimálne v Európe to funguje tak, že horská záchranná služba je prepojená s policajným zborom alebo s armádou.

Majú teda príslušníci 5. pšu napríklad lekárske vzdelanie?

Tým, že naše bojové skupiny sú v podstate „nasaditeľné“ kdekoľvek, musia sa postarať samé o seba. Najmä keď sú na nepriateľskom území. Všetko si musíme zabezpečiť sami, pretože si nemáme koho privolať na pomoc. Do každej bojovej skupiny patria dvaja medici. Tí majú rovnaké vzdelanie ako vaši príslušníci. V 99 percentách prípadov používame rovnaký materiál. Ten rozdiel jedného percenta je iba v tom, že riešime viac strelných poranení a popálenín, čo vyplýva z podstaty veci: aké zranenia môže človek utrpieť v bojovej činnosti. Tiež máme ošetrovňu, kde sú ďalší medici a náš vlastný vojenský lekár. Ten aktuálny je v útvare dva týždne a hneď sme ho zasvätili do našej činnosti – bol nasadený na podujatí Svetového pohára. Získať vojenského lekára je trochu problém, keďže anomáliou u nás je, že musí podstúpiť výsadkovú prípravu a vykonávať vojenské zoskoky (pozn. skákať s vojenským padákom a materiálom, výstrojom a výzbrojou, zásobami).

Čo bolo teda vašou úlohou na podujatí Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní?

Úlohou 5. pluku boli v podstate dve činnosti. Obidve súvisia so životom. Jedna je jeho ochrana, pretože sme ľudia, ktorí pôsobia so zbraňami a dokážu život chrániť a druhá je záchrana života. Disponujeme zdravotníckymi spôsobilosťami, dokážeme život aj zachrániť.

Takže 5. pluk špeciálneho určenia pomáhal Horskej záchrannej službe pri úrazoch, no zároveň ste sa starali o bezpečnosť prítomných ľudí? Pohybovali ste sa v teréne s ostrými zbraňami?

Áno. Boli sme tam na to. Sme cvičení na takéto situácie. Ochranu aj záchranu.

V areáli lyžiarskeho strediska Jasná sa počas troch dní tréningov a pretekov Svetového pohára nachádzali stany, v ktorých pôsobili vaši príslušníci. Boli v teréne 24 hodín?

Na jednom mieste áno. Boli „zasadení“ v piatok a „zobrali“ sme ich až v nedeľu. Bol to lekár a zdravotník. Vlastne ten stan fungoval 24/7. Ostatní pôsobili najmä vo „fan zónach“, kde bol najväčší pohyb ľudí. Každé takéto veľké športové podujatie je mäkký cieľ. Ak by sa vyskytol aktívny strelec v tak veľkom dave, potrebujeme, aby bol lokalizovaný a fixovaný. To znamená, že takéhoto strelca by dokázali naši chalani – medici –  eliminovať čo najskôr, aby napáchal čo najmenej škôd. Na mieste boli samozrejme aj viaceré policajné zložky. Vybudovali sme CCP miesta (Casualty Collection Point) – v prípade hromadného poranenia osôb by tieto stany slúžili na triedenie ranených a na ošetrenie najvážnejších zranení, kým by boli evakuovaní a odsunutí na vyššiu predlekársku a lekársku starostlivosť.

Koľkí členovia 5. pluku špeciálneho určenia boli nasadení počas pretekov Svetového pohára v Jasnej?

Osemnásti z pluku. Plus dvaja z iného útvaru špeciálnych síl, ktorí dokumentovali našu činnosť.

Aký charakter musí mať človek na to, aby mohol vykonávať prácu príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia?

Hlavne musí mať v poriadku hlavu. Aby človek dokázal racionálne uvažovať nielen vtedy, keď je „v pohode“, ale najmä vtedy, keď je extrémne unavený a na pokraji síl. Vo výberovom konaní simulujeme únavu, aby sme zistili, či uchádzač, ktorý bude vystavený stresu, či už zo streľby alebo zo zranenia, dokáže racionálne ďalej fungovať. Dôležitá je aj fyzická kondícia, no tá sa dá zdokonaliť. Ale hlavu už nemôžeme vycibriť, to buď človek v sebe má alebo nie. A predpokladám, že je to podobné aj v prípade horských záchranárov.

A obozretnosť? Tieto dni sa v Jasnej pohybovali tisíce osôb. Viete z človeka a jeho správania vyčítať, kým je? Odhadnúť jeho pohnútky alebo to, či má so sebou zbraň?

Človek sa s tým nenarodí, no dá sa to naučiť. Práve skúsenosťami a tiež našim pohybom v zahraničí, pôsobili sme napríklad v Afganistane. A tiež na Slovensku, kde sme zabezpečovali návštevu pápeža, medzinárodnú bezpečnostnú konferenciu GLOBSEC a iné. Človek, ktorý ide niečo spáchať, sa nespráva prirodzene. V jeho správaní sú anomálie, ktoré si všímame. Dá sa to rozoznať. Sme na to pripravovaní.

K podpísaniu minuloročnej dohody o spolupráci vášho veliteľstva špeciálnych síl a Horskej záchrannej služby zrejme nedošlo zo dňa na deň. Čo tomu predchádzalo?

Bol to dvojročný maratón, ktorý som si „odbehol“ s Igorom Žiakom, zástupcom riaditeľa HZS. Presviedčanie ľudí a jednoducho búšenie do toho, aby sa to konečne podarilo. 5. pluk s Horskou záchrannou službou sú logickým prepojením. Našou spoluprácou je aj tá na Svetovom pohári v Jasnej, ktorá je na záver pozitívne hodnotená a výsledkom tejto spolupráce je 27 ošetrených a transportovaných zranených za dva dni.

Ako ale vôbec došlo k tej myšlienke, že tá spolupráca by mala vzniknúť?

Driemalo to vo mne už skôr, ale nakopol ma jeden náš medik, aby sme oslovili Horskú záchrannú službu. Keď sme pripravovali systém vojensko–praktického lezenia, tak v armáde nazývame činnosť v horách spojenú s lezením a s pohybom vo voľnom teréne, nadviazali sme kontakt s Horskou záchrannou službou vo Vrátnej. V tej dobe bol Igor (pozn. Žiak) šéfom Školiaceho strediska HZS a vtedajší náčelník vo Vrátnej ho pozval na súčinnostný dohovor. Dohodli sme sa na základných bodoch spolupráce a kde vlastne začať. No a potom nasledovali mesiace presviedčania ľudí, aby to všetko nadobudlo tiež oficiálnu „papierovú“ podobu.

Existuje nejaké know-how horských záchranárov, ktoré výrazne pomohlo 5. pluku?

Horská záchranná služba má špičkové Stredisko lavínovej prevencie. Nikdy nebudeme na takej úrovni ako ľudia zo strediska, lebo na to jednoducho nemáme ani čas a ani prostriedky. Ani ambíciu. Vďaka našej spolupráci môžeme nazrieť aj do tejto „kuchyne“. Ja osobne sa venujem problematike nasadenia alebo bojov horských jednotiek a paradoxne v 1. svetovej vojne zahynulo viac ľudí v horách vplyvom počasia a padajúcich lavín, než strelnou zbraňou. Takže vaše skúsenosti a vedomosti, s ktorými disponujete, nám v podstate predĺžia našu operačnú činnosť a môžu nám zachrániť život.

Počas osemnástich minút rozhovoru sme asi tri minúty strávili rozhovormi s inými prítomnými zložkami a tiež sme mali priestor na pár slov o skalolezení. Odpovede Kornela Kánika boli plynulé, presné a profesionálne. Bez jediného zaváhania. Sekunda času nevyšla nazmar. Príslušníci 5. pluku špeciálneho určenia zatiaľ zbalili techniku, vyprázdnili miestnosť, v ktorej sa s našimi dispečermi počas Svetového pohára delili o priestor. Naložili všetko do áut a už o niekoľko minút by nik nepovedal, že v Demänovskej doline sa v teréne pohybovali vojaci, ktorí nielen pomáhali, ale najmä chránili to, čo mnohí berieme za samozrejmosť: náš vlastný život.

Pre potreby Horskej záchrannej služby sa rozprávala Oľga Krajčiová.

Zdroj fotografií: Ozbrojené sily SR, Matej Rumanský (Horská záchranná služba)