Nikto mi nepovedal: Nechoď. Ale všetci mi povedali: Skús sa nevrátiť.

Pochádza z Levoče. Vzťah k prírode a k horám mu vštepili v útlom detstve rodičia. Rád lezie po skalách a jeho prvé aktivity začínali na Dreveníku. Pomáha profesionálom v Jasnej ako dobrovoľný záchranár a je prvým katolíckym kňazom pri Horskej záchrannej službe vôbec. Pred niekoľkými dňami vystúpil na ôsmu najvyššiu horu sveta. Ján Dubecký.

Ako a kadiaľ viedla tvoja cesta na Horskú záchrannú službu?

Veľmi spontánne. Som kňazom Spišskej diecézy a štyri roky som bol kaplánom v Ružomberku. Preložili ma do Vysokých Tatier, kde som dostal špeciálnu úlohu – pastoračnú činnosť pri Horskej záchrannej službe. Už pred tým som sa „obšmietal“ okolo záchranárov, keď sa konali pietne spomienky a zádušné omše. Pán biskup Rábek, ktorý má na starosti duchovných v špeciálnych zložkách, teda kňazov, ktorí sú pri vojsku, polícii, pri colníkoch, chcel nejakým spôsobom začleniť aj horskú službu. Vznikla tak úplne nová pracovná pozícia, ktorú mi ponúkli na plný úväzok.

To je tá duchovná línia. Ale čo od teba požadovala Horská záchranná služba, aby si takúto pozíciu mohol zastávať?

Musel som absolvovať prijímacie pohovory – psychotesty, skúšky fyzickej zdatnosti. Ako každý bežný príslušník.

Takže si prvým kňazom v službách HZS. Byť jej súčasťou sa ale nedá bez vzťahu k horám.

Príroda, hory a lezenie mi boli od detstva blízke.

Aká bola reakcia záchranárov, keď si sa prvý raz objavil „v práci“?

Mnohí boli prekvapení, že „čo bude pri nás robiť farár?“

A čo robí farár pri Horskej záchrannej službe?

Moja pracovná náplň sa kryštalizovala postupne. Pietne spomienky sú len jednou z aktivít. Začal som pripravovať púte. Boli sme v Ríme, v Turíne. Zúčastňujú sa ich záchranári s manželkami, ale aj seniori. Postupne som začal organizovať výlety pre mladých – deti príslušníkov vo veku štrnásť, pätnásť rokov. Bol som s nimi na ferrate (zaistená cesta, pozn. red.) v Taliansku, navštívili sme Júlske Alpy, alebo išli k moru.

V podstate sa staráš o duchovné zdravie príslušníkov a ich blízkych.

Áno. Tiež sa venujem seniorom. Napríklad sme autami asi pätnásti šli do Poľska na výlet, pretože chceli prejsť chodník Jána Pavla II., ktorý je patrónom horskej služby. V letnej sezóne bývajú omše na horách a na horských chatách. Na Téryho, Zbojníckej, Zamkovského a raz v roku aj na niektorom z tatranských štítov, napríklad na Slavkovskom, kde vedie turistický chodník. V auguste slúžim omšu na Veľkej Rači. Snažím sa vytvárať široké spektrum aktivít a byť prínosom.

Hovoríš o Tatrách, Veľkej Rači, teda pôsobíš vo viacerých lokalitách?

Som jediným kňazom slúžiacim potrebám horskej služby, preto sa snažím pravidelne navštevovať príslušníkov vo všetkých oblastných strediskách. Niekedy sa len tak rozprávame, alebo sa dohodneme pred sviatkami, kedy sa môžu prísť ku mne vyspovedať. Snažím sa robiť to, čo robí každý kňaz, ale prispôsobil som sa horskému prostrediu.

Cítiš, že si mentálnou oporou aj pre záchranárov, ktorí nie sú veriaci?

Tak to je otázka skôr pre nich. Ale snažím sa, aby ma vnímali ako priateľa všetci, bez ohľadu na ich vierovyznanie. Dôležitá je ľudskosť. Je to sýto chlapské prostredie, takže ťažko sa dá očakávať, že sa príde niekto z nich „vyplakať“. Často ale vedieme rozhovory na rôzne témy a neraz prichádzajú podnetné otázky najmä od tých, ktorí nie sú katolíci.

Vráťme sa k tomu, že ty si tiež horský záchranár.

Áno. Musel som si dorobiť školu – urgentnú zdravotnú starostlivosť.

Znamená to, že by si sa mohol zúčastniť záchrannej akcie, keby to bolo potrebné?

Áno. Urobil som si tzv. „pozemnú záchranu“. Mám všetky školenia, som bakalár zdravotník a v Jasnej pôsobím ako dobrovoľný záchranár.

Reálne chodíš do terénu pomáhať pri zásahoch?

Presne tak. Máme rozpis na leto a na zimu. Ale občas sa stane, že mi volajú, aj keď nemám službu. Vždy ma poteší, keď môžem pomôcť.

Kde začala cesta do Himalájí?

Je to dlhá cesta (smiech). Bolo mojou túžbou raz v živote sa tam dostať. Ale výstup na osemtisícovku som začal plánovať len nedávno. Mal som pochodené slovenské hory, od osemnástich som s kamarátmi začal chodiť do Álp. Oni už mali skúsenosti a ja som sa popri nich pomaly učil. Vystúpil som na klasické alpské štvortisícovky, napríklad Mont Blanc, Matterhorn, Weisshorn.

Čo myslíš tým, že výstup na osemtisícovku si začal plánovať tento rok?

V januári ma oslovil kamarát, s ktorým som bol dva razy na Matterhorne, či by som sa nechcel pridať. Už mali skúsenosti s „veľkými“ šesť a sedemtisícovkami. Vystúpili na Denali, Peak Lenina. Ja som bol najvyššie na Mont Blancu. Nečakal som, že pôjdeme na expedíciu tak skoro, ale taká príležitosť sa nie vždy zopakuje.

Na osemtisícovky sa ale nechodí len tak. Od januára si nemal príliš veľa času na prípravu. Z čoho pozostával tvoj tréning?

Poprosil som známeho, ktorý je z Vysokých Tatier a učiteľ telesnej výchovy, aby mi pripravil tréningový plán. Boli v ňom zahrnuté behy, výstupy s určitými prevýšeniami. Snažil som sa toho plánu od januára držať a veľmi mi to pomohlo.

Dá sa u nás pripraviť na výstup do výšky osem kilometrov?

Bol to pre mňa veľký otáznik, pretože som dovtedy na žiadnej „vyššej“ hore nestál. Nevedel som, ako moje telo na takú nadmorskú výšku zareaguje. Túžil som a bol som odhodlaný dostať sa na vrchol a zároveň som cítil obrovský rešpekt. Súčasťou aklimatizácie bol letný prechod časti masívu Monte Rosa. Chceli sme sa tam zohrať lezecky, ale tiež sa osobnostne spoznať, keďže ja som z partie nás štyroch poznal len jedného. Ďalšia aklimatizácia prebiehala už priamo v Himalájach. Veď len základný tábor sme mali v nadmorskej výške 5000 metrov.

Ako dlho trvala celá expedícia?

V Himalájach sme strávili skoro mesiac. Z toho samotný výstup na vrchol a návrat do základného tábora trval šesť dní. Päť dní sme liezli hore a jeden a pol dňa naspäť dole.

Cítil si strach?

Strach nie, ale obrovský rešpekt. Všade navôkol boli trhliny a masy ľadu, človek čaká, že snáď sa to nepohne.

Prečo práve Manaslu?

Všetko bolo dohodnuté partiou, ktorá ma oslovila. Rozhodli financie, keďže Manaslu je jednou z najlacnejších osemtisícoviek a zároveň aj z tých ľahších. Nie je technicky zložitá, pomerne dobre zabezpečená fixnými lanami. Navyše nástup je z Nepálu, takže sme nemuseli vybavovať víza v Číne.

Váš tím ste tvorili štyria a liezli ste bez podporného kyslíka. Podarilo sa vám všetkým vystúpiť na vrchol?

Nie. Len dvom z nás. Dvaja odstúpili kvôli zdravotným ťažkostiam, pretože ich telo zle zareagovalo na nadmorskú výšku. Bolo to pre nich ťažké. Všetci štyria sme tam išli s túžbou vystúpiť až na vrchol, ale im to nebolo dopriate. Preto som to vnímal vyslovene ako prejav Božej lásky voči mne. Veď len štyridsať percent horolezcov, ktorí sa pokúsia o výstup na niektorú z osemtisícoviek je úspešných. To je menej ako polovica a mne to bolo dopriate.

Kedy si sa postavil na vrchol?

24. septembra o siedmej ráno.

Pri tak zdĺhavom výstupe je potrebné počkať na dobré „okno“ v počasí. Ako to vyzeralo v základnom tábore, kým ste čakali na vhodný čas na výstup?

Tento rok sa na výstup na Manaslu prihlásilo o polovicu menej klientov, než bežne. A mne sa aj tak zdalo, že je tam všade plno. V základnom tábore boli stovky stanov. V podstate to bola dedina. Každá väčšia agentúra má pre svojich klientov vopred pripravené miesto. Boli tam dve pristávacie plochy pre vrtuľníky, ktoré vozili klientov. Tie sa točili dokola celý deň. My sme využili služby maličkej agentúry. Boli sme len štyria, takže sme mali štyri stany a jeden reštauračný k tomu.

Využili ste služby nosičov a sherpov?

Domáci tieto dve úlohy rozlišujú. Sherpa je akoby sprievodca, ktorý ide na samotný výstup. Nie je to vodca, nemá klientov priviazaných na lane. Ale pripravuje im cestu. Mali sme so sebou jedného šerpu. Počas výstupu nám niesol a postavil stany a mal so sebou záchranný kyslík, keby sme ho potrebovali. V základnom tábore sme mali ešte kuchára.

Aké pocity si prežíval na vrchole? Mal si čas uvedomiť si, čo sa vlastne deje, alebo to celé prišlo až neskôr, keď si zostúpil dole?

Čakal som, že si to na vrchole užijem. Výhľady boli úžasné, ale asi únavou a tým, že tam bolo v tom momente približne tridsať ľudí, prišla eufória neskôr. Čakali sme pätnásť minút, kým sme sa dostali na vrchol, aby sme sa mohli odfotiť. Bolo to dosť hektické. S ostatnými horolezcami sme sa striedali na fixných lanách. Odfotili sme sa a hneď šli dole. Asi tridsať metrov pod vrcholom bola plošinka, kde sme si mohli posedieť, dať čaj, trochu si oddýchnuť. Samotná eufória prišla až o dva výškové tábory nižšie.

Nielen vrchol, ale hlavne návrat sú v horách cieľom cesty.

Zostúpili sme do tretieho tábora, kde sme prenocovali a na druhý deň sme zišli do základného tábora. Mne osobne sa ide lepšie dole, než hore. Ale zostup bol náročný. Kvôli nedostatku kyslíka sa človek cíti viac unavený. Nemá pocit „svalovky“, nebolia ho nohy, ale celkovo je viac uťahaný. Museli sme byť opatrní.

Plánuješ skúsiť výstup na ďalšiu osemtisícovku?

Zatiaľ nie. Je to náročné – finančne a aj na čas.

Ale stálo to za to?

Stálo to za to.

Čo to dalo tebe ako človeku, že si dokázal vystúpiť na jednu z najvyšších hôr sveta? Veľa ľudí sa o to pokúsi a neuspeje, mnohí sa už ani nikdy nevrátia. Ale ty si mal šťastie. Navyše, je to aj tvoja zásluha a šikovnosť, že si to dokázal.

Ako kresťan to beriem ako ďalší bonus od Boha. Doprial mi to. Veľa som sa za ten výstup modlil, aj ľudia okolo mňa, takže to vnímam aj ako silu modlitby. Aj to, že na vrchole sme mali dobré počasie a krásne výhľady za odmenu.

Ty žiješ v Nízkych Tatrách. Kde pôsobí trojica kňazov, s ktorými si bol na expedícii?

Kamarát, s ktorým som sa poznal skôr a spolu sme vystúpili na vrchol, je v špeciálnej pastorácii na univerzite v Ružomberku. Ďalší žije v Ríme. Stal sa rektorom na univerzite a bola to taká hlava celej expedície. Vybavoval vstupy na horu, víza, celé to zastrešoval. Štvrtý z nás žije už asi dvanásty rok v USA ako kňaz na misii.

Hľadali ste pred začiatkom expedície informácie o tom, koľko Slovákov zatiaľ stálo na vrchole Manaslu?

Áno. Na Manaslu vystúpilo ani nie desať Slovákov, niekoľko z nich už nežije. Keďže sme boli štyria kňazi, každý deň sme slúžili svätú omšu. Dokonca aj vo výškových táboroch. Takže zatiaľ najvyššie som slúžil svätú omšu 7400 metrov nad morom. Jedna bola aj za Slovákov, ktorí zahynuli v Himalájach. Je ich dvadsať. Bohužiaľ, hory sú aj také.

Aký je to pocit slúžiť Bohu 7400 metrov nad morom?

Omša je vždy rovnaká, či je hore, či je dole. Hovorí sa, že keď človek vystupuje do hôr, cíti sa bližšie k Bohu. Je na tom niečo pravdy. Niežeby to bolo tou nadmorskou výškou, ale je to o otvorení srdca a mysle čomusi krásnemu, čo človek obdivuje.

Aký bol tvoj spánok prvú noc po návrate do základného tábora?

Nikdy som nemal problém so spánkom. Ani v tých 7400 metroch. Keď sme si večer o ôsmej ľahli, tak som sa zobudil o pol jednej v noci, aby sme začali výstup na vrchol.

Komu si povedal prvému, že si bezpečne naspäť?

Sestre a rodičom. Mali sme satelitný vysielač s GPS a s možnosťou online prenosu miesta – „trackovali“ sme si trasu. Rodičia a najbližšia rodina sledovali, ako sa blížime na vrchol. Tam som vysielač vypol, aby som šetril baterku. Po návrate domov mi opisovali, aký prežívali stres. Niekoľko hodín nevideli náš zostup, vyzeralo to, že sme zostali na vrchole. Nevedeli, čo sa stalo. Až keď som sa im neskôr ozval zo štvrtého tábora, že sme v poriadku, odľahlo im.

Čo povedali doma, keď si im oznámil, že chystáš výstup na Manaslu?

Všetci krútili očami. (Smiech.) Chceli mi to dopriať a zároveň mali strach. Nikto mi nepovedal: „Nechoď.“ Ale všetci mi povedali: „Skús sa nevrátiť.“

Zažil si počas výstupu ťažký moment, kedy si sa sám seba pýtal, či chceš ísť ešte ďalej?

Veľa som sa modlil, aby sme vystúpili na vrchol všetci štyria. Preto boli náročné odlúčenia tých, ktorí sa rozhodli vo výstupe nepokračovať. Pre nás bolo ťažké, že sme zostali najprv traja, potom len dvaja. Náročné boli tiež rozhodnutia, či dokážu zostúpiť sami, alebo musí ísť niekto s nimi. Jeden z nás sa rozhodol vzdať výstupu v druhom tábore. Druhý až vo štvrtom. Teoreticky by to zvládol, ale výstup by trval niekoľko hodín dlhšie. Veľmi som ho obdivoval za to, že aby nepokazil naše šance, rozhodol sa, že sa o postup k vrcholu zo štvrtého výškového tábora ani nepokúsi. Jednoducho, aby nám to nepokazil.

Čo sa ti v Nepále páčilo najviac?

Okrem hôr? (Smiech) Myslím, že dobroprajnosť a srdečnosť domácich ľudí. Obdivoval som to.

Sú skromní?

Skromní. Pomocný kuchár nám išiel po zostupe hodinu pešej chôdze oproti zo základného tábora, aby nám doniesol teplý čaj. Mal termosku a štyri poháre. Nalial, vypili sme a potom hodinu šiel s nami naspäť do základného tábora. Nemusel, veď to nemal zaplatené a nikto ho neposlal, ale on sám nám proste chcel doniesť teplý čaj.

Rozhovor sme nahrávali v Nízkych Tatrách len týždeň po Jánovom návrate z Himalájí. S kolegami v práci sa ešte nestihol stretnúť osobne, zasypali ho len textovými správami cez mobil. Každý, kto o jeho výstupe doteraz počul, zložil z hlavy klobúk. Za jeho vytrvalosť, odhodlanie a skromnosť, s akou to dokázal. Dvaja mladí Slováci sú dokonca prvými kňazmi, ktorí sa postavili na vrchol hory vyššej než osemtisíc metrov.

pre potreby Horskej záchrannej služby sa rozprávala: Oľga Krajčiová

zdroj forografií: archív Jána Dubeckého