Výstrahy: lavínové nebezpečenstvo Mierne

„Nie vždy vedie cesta spod lavíny bez psa.“

Medzinárodný kynologický seminár Horskej záchrannej služby

Dnes sa v lokalite Popradského plesa vo Vysokých Tatrách končí päťdňový kynologický seminár Horskej záchrannej služby. „Tréning je zameraný najmä na intenzívnejšie precvičenie psov na vyhľadávanie v lavínach,“ upresňuje hlavné zameranie cvičení Zdeno Fedor, garant Školiaceho strediska HZS, kde pôsobí od roku 2018. S Horskou záchrannou službou bol prepojený už skôr ako dobrovoľník a figurant a následne profesionálny horský záchranár.

Foto: Miroslav Hajdú

Kynologický seminár, ktorý má na Popradskom plese tradíciu dlhú niekoľko desaťročí, sa teší obľube aj u zahraničných kolegov. Najsilnejšie zastúpenie z viac ako päťdesiatčlennej tohoročnej zostavy tvorili „domáci“, teda najmä kynológovia Horskej záchrannej služby. „Momentálne nás je 27, vrátane dobrovoľníkov,“ vysvetľuje Zdeno Fedor. Jedná o profesionálnych a dobrovoľných príslušníkov, ktorí okrem toho, že sú plnohodnotnými záchranármi, sú aj psovodmi. Pozvanie na seminár prijali tiež kolegovia z oblasti kynológie z Bulharska, Poľska a Česka.

Foto: Veronika Mikulášová

Súčasťou päťdňového programu boli okrem praktických cvičení v teréne odborné prednášky a jeden večer prebiehal po zotmení v teréne nácvik záchrannej akcie. Vďaka priaznivému počasiu bolo účastníkom seminára a ich štvornohým zverencom umožnené niekoľko dní absolvovať cvičenie na dvoch vrtuľníkoch Leteckého útvaru Ministerstva vnútra SR. „Adaptovali sme mladých psov na transportné prostriedky. Učili sme ich napríklad naskakovať do vrtuľníka a zotrvať v ňom“ opisuje Zdeno Fedor prácu so šteniatkami, ktoré si musia zvyknúť na rôzne druhy prepravy, úzko súvisiace s prácou záchranára v horách.

Cvičenie prebiehalo s vrtuľníkmi Leteckého útvaru Ministerstva vnútra SR
Foto: Miroslav Hajdú

„S vrtuľníkom vieme nacvičiť záchrannú akciu po páde veľkej lavíny niekde ďaleko v doline. Vtedy je dostupnosť časovo náročná a pokiaľ chceme z lavíny reálne ľudí zachrániť, je dôležité nacvičiť si našu vzájomnú koordináciu,“ hovorí Juraj Vojtuš, príslušník z Malej Fatry. Juraj je záchranárom ôsmy rok. Medzinárodného školenia na Popradskom plese sa zúčastnil tretí raz, najprv ako figurant a tento rok už ako psovod. Ako sám vysvetľuje, dôležité je nacvičiť si napríklad vysadenie z vrtuľníka v nepriaznivom a technicky náročnom teréne. „K váhe svojho tela musíme prirátať ruksaky, lyže, výstroj a ešte aj psa. Aby sme bezpečne vysadli v zľadovatenom teréne, musíme si to poriadne nacvičiť.“ Po niekoľko ročnej skúsenosti figuranta sa Jurajovi naskytla príležitosť stať sa psovodom. Nový rozmer, ktorý vďaka kynológii jeho záchranárske poslanie nadobudlo, prináša už i výsledky: „Keď človek vidí svoj rukopis, ktorý vo výchove psa zanecháva, teší ho to.“

Foto: Veronika Mikulášová

Vysoké Tatry sú spoločným bohatstvom, ktoré pretína pomyselná hranica s Poľskom. „Poznáme sa, pracujeme v tých istých horách a stáva sa, že sa stretneme na spoločnej záchrannej akcii, či už na poľskej alebo slovenskej strane,“ vykresľuje spoluprácu Horskej záchrannej služby a poľskej tatranskej dobrovoľnej služby TOPR jeden z jej členov, Łukasz Kiecoń. „Tieto školenia majú pre nás niekoľko aspektov. Jedna vec je práca so psom, ale druhá je vzájomná výmena skúseností,“ dodáva poľský horský záchranár zo Zakopaného.

Foto: Miroslav Hajdú

Význam kynológie v horskej záchrane je nepopierateľný. U nás má dlhoročnú tradíciu a stále sa teší značnej obľube. Jeden z tatranských záchranárov povedal, že zatiaľ nebol vynájdený lepší nástroj, než je psí ňufák, ktorý dokáže zavoňať a nájsť takmer všetko. Výchova psa, aby mohol zachraňovať v teréne a vyhrabávať spod lavíny si vyžaduje niekoľko rokov práce. Tá by sa nedala dôsledne vykonať bez pomoci figurantov, ktorí sú pre kynológov Horskej záchrannej služby neraz kľúčoví. Aj figurant sa musí naučiť, ako sa ku psom správať. A tiež musia byť vyzbrojení dávkou trpezlivosti, keď ich aj na niekoľko hodín zakopú pod ťažký sneh, aby ich počas cvičenia vyhrabal štvornohý najlepší priateľ človeka.

Foto: Miroslav Hajdú

Text: Oľga Krajčiová