Konáme na základe ľudskosti

Odborná redaktorka dvojmesačníka Krásy Slovenska Oľga Krajčiová sa rozprávala s riaditeľom Horskej záchrannej služby Marekom Biskupičom. Rozprávali sa o ľudskosti, o záchrane, o človeku. S jej súhlasom uvádzame rozhovor aj na našej stránke.

Vyrastal a žije v náručí hôr. Sila lavín v Západných Tatrách ho priviedla k štúdiu prírodných vied na Karlovej Univerzite v Prahe. Desať rokov pôsobil na Stredisku lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby. Je horským vodcom a aktuálne riaditeľom Horskej záchrannej služby. Marek Biskupič.

Odkiaľ prišiel impulz, že ste sa rozhodli stať horským záchranárom, venovať sa pomoci v horách a záchrane človeka?
Od malička som vyrastal v horskom prostredí, mal som Tatry vždy za chrbtom, pred sebou, zľava i sprava. Takže ma prirodzene kopce priťahovali, začal som liezť po skalách, lyžovať, venovať sa skialpinizmu. To mi k záchrane chýbal už len krôčik. Videl som ľudí, ako sa zranili, či padajúce lavíny a chcel som v takých situáciách pomôcť. Navyše som chcel pomáhať odborne. V podstate byť horským záchranárom nie je zamestnanie, ale je to „povolanie“.

Funkcia, ktorú momentálne vykonávate, je prevažne o práci za písacím stolom alebo sa aj aktívne podieľate na záchrane v teréne?
Je to prevažne práca v kancelárii, kde mám za úlohu manažovať a riadiť celú organizáciu. Ale, samozrejme, nevyhýbam sa pobytu v teréne a ani záchranným akciám. Keď treba, idem.

Riadite približne dvesto zamestnancov. Sú aktívnou zložkou Horskej záchrannej služby ženy, ktoré sa zúčastňujú zásahov v teréne?
Zatiaľ sú ženy aktívnou zložkou horskej záchrannej služby len dobrovoľne. Pokiaľ ide o profesionálnych horských záchranárov, medzi nimi ženy zatiaľ nie sú. Záchranári musia dvíhať bremená, dokázať vyložiť človeka na nosidlá a niesť ho dolinou štyri, päť, či dokonca šesť hodín. Myslím si, že to veľmi vhodné pre
ženu nie je, navyše je váha bremena, ktoré môže žena niesť, ošetrená i legislatívne. Takže čisto záchranná
zložka pre ne ideálna nie je. Ale ženy sa hlásia na naše výberové konania, mnohé sú veľmi výkonné v lezení či kondične. Preto vidím priestor na ich uplatnenie napríklad v školiacom stredisku, prípadne na stredisku
lavínovej prevencie, ktoré vykonáva záchranné akcie, ale v menšej miere než ostatné strediská HZS.

Čo musí vedieť človek a čo ho čaká, keď sa chce stať horským záchranárom?
Musí mať v horách históriu, to znamená vylezených pomerne veľa lezeckých ciest a musí sa vedieť v komplikovanom exponovanom horskom teréne sám bezpečne pohybovať. My záchranára nemôžeme učiť lyžovať sa, liezť po skalách či používať stúpacie železá. Na výberovom konaní kladieme dôraz na to, že záujemca musí byť dobrý lyžiar, skialpinista, horolezec, musí poznať pohorie, v ktorom chce pôsobiť, a taktiež musí mať morálnu integritu, aby sa začlenil do kolektívu. Okrem toho musí uspieť v písomnom teste a na ústnom pohovore.

Súčasní členovia Horskej záchrannej služby sú zásadne tí, ktorí celý život túžili stať sa záchranármi, alebo
sú medzi vami i svetobežníci, ktorí skúšali rôzne zamestnania a nakoniec svoju cestu našli vo vašich radoch?
Je to značne individuálne. Niektorí majú prácu horského záchranára vysnívanú a systematicky idú za svojím cieľom. Venujú sa lezeniu, lyžujú, sú našimi dobrovoľníkmi a nakoniec sa po určitej dobe stanú profesionálmi. Iní kolegovia prešli svet, mali rôzne zamestnania, ale na výberovom konaní boli v spomínaných disciplínach najlepší, preto sme nemali inú možnosť, ako ich prijať.

Je to len zvedavosť, alebo nejaká osobná skúsenosť, ktorá vás priviedla k štúdiu lavín?
Lavíny ma fascinovali od začiatku, najmä ich sila a dynamika. Keďže som z Liptova, zažil som v Západných Tatrách pád naozaj veľkých lavín. Videl som, čo dokážu urobiť s lesom, ako ublížia človeku. Sú zradné a ťažko ich niekedy predpovedať, nevieme, ako ďaleko lavína zájde. Nakoniec som o lavínach napísal diplomovú a v podstate aj dizertačnú prácu a desať rokov pracoval na Stredisku lavínovej prevencie. Bol to veľmi príjemne strávený čas naozaj odbornou prácou.

Venovali ste sa len lavínam snehovým?
V podstate, pokiaľ ide o štúdium a aj odbornú prácu na stredisku, boli to primárne snehové lavíny. Stredisko má okrajové zameranie i na ostatné geohazardy v horskom prostredí, ako napríklad bahnotoky, skalné rútenia a iné.

Záchranári často prichádzajú na miesto nehody, kde sa už účastníkom aj napriek snahe nedá pomôcť. Taká udalosť je veľmi silným stresovým faktorom. Akým spôsobom sa odpútavate od negatívnych zážitkov a „čistíte“ si hlavu?
Stres najlepšie odbúram pri lezení, či už niekde na skalkách, alebo v Tatrách či iných väčších horách. Pri
lezení sa musí človek naozaj koncentrovať na to, kde dá ruku a kde nohu. Nazbieraný stres a negatívne zážitky musia ísť do úzadia. Ak by som sa nesústredil, spadnem.

Absolvujú horskí záchranári psychologický kurz, ako pracovať s človekom v teréne, ktorý bol účastníkom alebo svedkom nehody?
Nemáme školenie zamerané vyslovene na psychológiu pacienta. Každý záchranár je individuálny a každý
iným spôsobom pristupuje k postihnutému. Ale všetci konáme na základe ľudskosti. Z charakteru zamestnania prirodzene vyplýva vôľa pomáhať, napríklad človeku, ktorý sa potrebuje pohnúť z miesta, alebo ošetriť zlomenú nohu a transportovať do bezpečia. Systematicky zatiaľ neškolíme, ako sa správať
napríklad k človeku, ktorý sa zľakol. Ľudia sme ale rôzni. Občas tí, ktorí si privolajú pomoc, zabúdajú,
že nie sme v mestskom prostredí, kde je diaľnica. Pohyb v horskom teréne je podstatne pomalší, najmä keď nie sú vhodné poveternostné podmienky na vzlet vrtuľníka.

Ako hodnotíte domácich a zahraničných turistov v našich horách?
Nechcem paušalizovať. Nájdu sa veľmi skúsení, vybavení turisti, ktorí plánujú túry podľa počasia, svojej kondície a vlastných technických možností. Taktiež sa nájdu menej zodpovední, ktorí niektoré aspekty podcenia a na koniec existuje skupina tých, ktorí vyslovene riskujú.

Čo spôsobilo, že ak si niekto zavolá pomoc horskej služby, ľudia u nás hneď ironicky tvrdia, že určite ide o Čecha v sandáloch, i keď podľa každoročných štatistík HZS najviac vašich pacientov tvoria práve Slováci?
Česi ako národ veľa cestujú, majú špičkových horolezcov, skialpinistov a horské povedomie je u nich na dobrej úrovni. V minulosti sa ale stalo, že sa občas vyskytli na miestach a v situáciách, kedy napríklad v lavíne zahynulo veľa ľudí. Prostredníctvom médií sa táto aura českých turistov preniesla medzi ľudí, do vtipov a podobne. Je veľmi ľahké hodnotiť nehodu od klávesnice počítača napríklad na sociálnej sieti. Ale človek v teréne sa rozhoduje úplne inak. Je potrebné vcítiť sa, porozumieť spôsobu premýšľania človeka, ktorý urobil chybu. Možno sme niekedy na horách my sami konali rovnako ako on, len sme mali viac šťastia.

Stretávate sa s bizarnými situáciami, keď vás požiada niekto o pomoc a po príchode k pacientovi zistíte, že volal horskú záchrannú službu zbytočne?
Stane sa, že človek len trochu unavený hneď volá Horskú záchrannú službu. Používajú nás ako taxík. Zatiaľ nebol počet takých prípadov enormný, že by sme to museli systematicky riešiť. Ale vždy nás to
zamrzí. Boli by sme neradi, keby sa tento trend rozšíril. Turista by mal volať Horskú záchrannú službu len v indikovaných prípadoch, napríklad keď je v ohrození, alebo taký vyčerpaný, že sa nedokáže vrátiť a musel by niekde v teréne nocovať. Ľudia by mali túry plánovať. A nie sa po pol roku nič nerobenia vybrať na niektorú z najťažších túr niekde na kopec v Tatrách, zostať tam do noci a báť sa o holý život.

Musia horskí záchranári vykonávať odborné skúšky a dodržiavať presné postupy v jednotlivých situáciách?
Každé dva roky máme preškolenie a preskúšanie odbornej spôsobilosti napríklad v lezení, skialpinizme, záchranných technikách, urgentnej starostlivosti. Musia ho absolvovať všetci záchranári vrátane mňa a môjho zástupcu. Máme manuály, v ktorých sú popísané základné postupy a tie sa drilujú, cvičia a skúšajú. V ostrej akcii je priestor na čiastočnú improvizáciu, pretože každý zásah je iný. Keby záchranár urobil chybu, ohrozí seba, pacienta a svojich kolegov. Preto sme prísni pri výberových konaniach, ale i nasledovných preškoleniach a preskúšaniach.

Ste horským vodcom. Máte popri zamestnaní v Horskej záchrannej službe čas venovať sa i tejto činnosti?
Veľmi málo. Skôr sporadicky.

Práca horského vodcu je špecifická a máte v nej zodpovednosť za iného človeka. Čo vás viedlo k povolaniu vodcu?
Vedieť ľudí previesť horským terénom tak, aby to bolo bezpečné pre nich a aj pre mňa. Vodca akoby nahrádzal feratu. Feraty sú fajn, ale sú trochu násilné v tom, že sa lano natiahne i v miestach, kde by sa za
iných okolností mnoho ľudí svojimi schopnosťami nedostalo. Preto ich treba budovať veľmi s citom.

Horský vodca prevedie klienta horským prostredím s minimálnym zásahom do prírody. Máte v Tatrách obľúbené miesto?
Páčia sa mi také lezecké steny ako je Západná Lomnica, Kežmarský štít, ktoré sú podobné tým v Dolomitoch a Alpách, kde sa dá v peknej skale vyliezť desať, dvanásť dĺžok.

Keby ste sa vrátili v čase, rozhodli by ste sa opäť byť horským záchranárom?
Áno.

Takže je to životné poslanie?
Prinieslo mi to veľmi veľa kamarátstiev, dobrých zážitkov, príjemných udalostí, keď sme niekomu dokázali pomôcť. Samozrejme i veľa tragických momentov, stratili sme pri zásahoch kolegov. Taký je ale život. A ja by som sa nerozhodol inak.

Ako to vnímajú doma?
Ťažko. Manželka sa bojí. Uvedomuje si nebezpečenstvo, pretože sama sa venuje lezeniu. Ale snažím sa nevystavovať sa zbytočnému riziku.

Na ktorú záchrannú akciu nikdy nezabudnete?
Na tie tragické sa zabudnúť nedá. Rezonujú v človeku dlho. Aj desiatky rokov, niekedy aj viac. A nedá
sa zabudnúť na tie, keď sme si mysleli, že už niet pomoci, a potom sme jednak hľadaného človeka našli
a zachránili. Ešte keď som robil záchranára v Nízkych Tatrách v Jasnej, tak sme vo Vysokých Tatrách
na Kežmarskom štíte pátrali po horolezcovi. Stratil sa v sobotu. Bol ranený a jeho spolulezkyňa si nepamätala, v ktorom mieste ho nechala. Horolezec so zlomenou nohou a poranenou rukou nevedel zostúpiť. Hľadali sme ho dva dni. Počasie nebolo ideálne, začalo snežiť. Bolo to na prelome leta a jesene. Našli sme ho v pondelok. Živého. Bol podchladený, počasie sa menilo, zo snehu do dažďa a naopak, takže naozaj bol na konci so silami. Myslím, že bol veľmi šťastný, že sme ho našli a my, že sme ho zachránili.

Rozhodnúť sa pre povolanie, v ktorom človek zachraňuje ľudské životy, hovorí o veľkosti ducha a osobnosti. Riskovať vlastný život a čeliť nebezpečenstvu kvôli pomoci „blížnemu“ by nedokázal každý. Človek musí mať povahu na to, aby za každého počasia a v akomkoľvek momente dokázal vyraziť do
surového horského terénu na pomoc komukoľvek, kto ju potrebuje. Je na mieste sňať pomyselný klobúk
z hlavy pred každým, kto má na to odvahu.