65. výročie vzniku profesionálnej horskej služby

Dnes, 20.01.2015 uplynulo presne 65 rokov od založenia prvej profesionálnej horskej záchrannej organizácie na Slovensku. Pri tejto príležitosti si pospomíname na túto udalosť očami Ivana Bohuša st. , vtedajšieho tajomníka Záchranného zboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Starom Smokovci.

Spomienky na Záchranný zbor KSTL a na vznik THS

Organizácia ZS KSTL

V polovici januára 1950, teda pred 65 rokmi, začal v organizačnej štruktúre vtedajšieho Jednotného národného výboru (JNV) v Starom Smokovci pracovať prvý, spočiatku trojčlenný pracovný kolektív tatranských horských záchranárov a preventívno-bezpečnostných pracovníkov a ich pracovisko sa volalo Tatranská horská služba (THS). Vlani vyšla publikácia, v ktorej sa datujú začiatky profesionálnej záchrany v našich horách až od roku 1954, „kedy bola založená Horská služba na Slovensku“. Autori M. Mikláš – K. Hric – L. Harvan v knihe 60 /„rokov“ – pozn. I. B./ organizovanej záchrany na slovenských horách(Žilina, 2014), síce spomínajú v chronologickom výpočte najdôležitejších udalostí správne aj vznik THS z roku 1950, ale nesprávne, štyri roky predtým, existenciu akéhosi „dobrovoľného kolektívu pri JNV v Starom Smokovci“. Zostavovateľ kalendára si ho zrejme splietol so Záchranným zborom (podľa vtedajšieho pravopisu „sborom“) Klubu slovenských turistov a lyžiarov (ZS KSTL) v Starom Smokovci, ktorý síce nepôsobil pri JNV, ale bol od roku 1945 iniciátorom úsilí o modernizáciu a profesionálne zastrešenie až dovtedy ochotníckych „vysokohorských aktivít“, ktorých výsledkom sa stala THS ako organizačná jednotka JNV. Som posledný žijúci funkcionár (tajomník) niekdajšieho ZS KSTL v Starom Smokovci. Som teda posledný, kto o prenatálnych rokoch THS môže ešte podať autentické osobné svedectvo. Roku 1942, keď sa mojim bydliskom a pôsobiskom stal Starý Smokovec, bol strešnou organizáciou dobrovoľnej horskej záchrannej a vodcovskej služby Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) a konkrétne jeho Tatranská komisia na čele s Alojzom Lutonským v Novom Smokovci. Po odchode Lutonského z Vysokých Tatier stál na čele ZS od roku 1945 sám predseda KSTL Gustáv Nedobrý a riadil ho z excentricky ležiaceho Štrbského Plesa, kde mal svoj skromný staromládenecký byt a skromný bazár. Na záchranných akciách sa tam zodpovedne podieľali príslušníci uniformovaných zložiek (polície a Finančnej stráže) aj bez jeho pričinenia. V Starom Smokovci sme si pod vedením poštového úradníka, vedúceho telefonickej centrály, horolezca a horského vodcu Octaviána Otta Krejčího už roku 1942 neformálne vytvorili samostatný a bezmenný záchranársky oddiel, ktorý sa po vojne pretvoril v ZS KSTL Starý Smokovec. Ten sa v súčinnosti s ochotníkmi z Tatranskej Lomnice ujal záchranných prác od Batizovskej doliny na východ, vrátane Javorovej a Bielovodskej doliny na severnej strane. Svoje aktivity v oboch severotatranských dolinách sme z prípadu na prípad koordinovali s „Nedobrého ľuďmi“ a konkrétne policajtmi zo Štrbského Plesa, nie s predsedom KSTL. Brigádnicky sme sa venovali aj úpravám nebezpečných úsekov na populárnych vysokohorských trasách a propagácii bezpečnostných zásad v zariadeniach cestovného ruchu. Gustáv Nedobrý ťažko znášal našu „konkurenciu“. Opätovne a rád vyvolával kompetenčné spory. Dlho mi napríklad vyčítal, že som si bez jeho, fakticky zbytočného, súhlasu dovolil objednať do Bielovodskej doliny sanitku z liečebne vo Vyšných Hágoch k záchrane mladého českého horolezca Kryštofa Zlatníka na Galérii Ganku. Presvedčil učtáreň liečebne, že išlo o ilegálnu jazdu, a tak nám poslali faktúru, ktorú však po mojom vysvetlení jednoducho stornovali. Sporný prípad mi na stene bytu dlho pripomínal malý zlaňujúci sa horolezec z keramiky, dielo Kryštofovej matky, akademickej sochárky. Nedobrý odmietal zo svojej centrály finančne a materiálovo dotovať smokovecký oddiel a Divíziou Červeného kríža v Bratislave dodávané pomôcky pre záchranárov prideľoval iba „svojim“ ľuďom a dokonca speňažoval vo svojom obchode. Akiste aj preto veľmi negatívne reagoval na naše úsilia založiť profesionálnu THS, keď s narastajúcim cestovným a turistickým ruchom začali po vojne pribúdať aj nehody v horách. A napodiv, vyšli novinové články, ktoré práve jeho označili za jej duchovného otca. Osobne ma veľmi mrzeli nezhody s Nedobrým. Ctil som si ho totiž jednoznačne ako organizátora slovenskej turistiky, spoluzakladateľa prvej slovenskej horolezeckej organizácie JAMES a napokon aj staršieho, skúseného muža.

Prenatálny vývoj THS

S víziou Tatranskej horskej služby, takto sme „to“ od začiatku nazývali, som širšiu verejnosť po prvýkrát oboznámil prostredníctvom Krajového vysielania pre tatranskú oblasť Československého rozhlasu v Košiciach. Konkrétne to bolo v súvislosti s obsiahlejšou správou o priebehu náročnej, no šťastnej záchrany silne podchladených, dehydrovaných a lokálne omrznutých francúzskych medičiek Odile Velin a Pierette Urbains v noci z 2. na 3. decembra 1945 v nebezpečne zaľadnenom žľabe, ktorý sa v masíve Slavkovského štítu, od Sedla pod Nosom, zvažuje do Veľkej Studenej doliny. Potrebu THS som potom už opätovne propagoval v periodickej tlači. Od začiatku roku 1946 sme popri organizačných prípravách THS zvýšili aj naše nároky na výber, pripravenosť a technickú vybavenosť dobrovoľných členov ZS KSTL Starý Smokovec. Prvotné úsilia o vytvorenie stabilného pracoviska s náplňou „záchrana a bezpečnostná prevencia v horách“ si vzal za úlohu užší výbor ZS v zložení: predseda Octavián Otto Krejčí, tajomník Ivan Bohuš, hospodár Vladimír Prošek a lekár, horolezec a lyžiarsky cvičiteľ Anton Biringer z chirurgického oddelenia Šrobárovho ústavu v Dolnom Smokovci. Pri Šrobárovom ústave pôsobilo od lyžiarskych majstrovstiev FIS 1935 fakticky až do výstavby terajšej popradskej nemocnice malé úrazové oddelenie, ktorému sme zverovali „stroskotancov“ z hôr. Pôvodne zvolený „terénny“ náčelník ZS KSTL, poručík Národnej bezpečnosti (NB = polície) Imrich Nahálka, ovplyvnený Nedobrého antipropagandou, odmietol po krátkom čase spoluprácu. Náhradu sme nevolili. Oficiálne písomnosti podpisoval „za náčelníka“ A. Biringer a spojkou výboru s uniformovanými zložkami (NB a Finančnou strážou), ktoré predstavovali významnú oporu pri záchranných akciách, bol hlavný strážmajster starosmokoveckej stanice NB Ján Messerschmidt. Aktívnych priaznivcov mal ZS KSTL Starý Smokovec najmä v osobách majora Jána Dušana Hudeca, náčelníka Vojenských Srubov (terajších Tatranských Zrubov) a v čase SNP veliteľa tamojšej povstaleckej vojenskej posádky, a Mikuláša Michelčíka, riaditeľa Lesného závodu Vysoké Tatry a následne Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici. Veľkou „výhrou“ ZS KSTL v Starom Smokovci bolo, že čestné predsedníctvo nad ním prijal roku 1946 bývalý príslušník oddelenia Finančnej stráže v Hornom Smokovci a dobrovoľný horský záchranár Michal Chudík, v tom čase pracovník úradu Slovenskej národnej rady, neskôr povereník SNR pre výživu a zásobovanie a napokon predseda SNR v Bratislave. Nebol iniciátorom projektu THS, účinnou podporou „zhora“ mal však jednoznačne rozhodujúci podiel na jeho realizácii. Ako dobrovoľníci sme zápasili predovšetkým s technickými problémami. Pri záchranných akciách najmä s možnosťami, či ochotou zamestnávateľov uvoľňovať na ne v sezónnom období našich spolupracovníkov zo zariadení cestovného ruchu. Príslušníkov uniformovaných zložiek dokázal vždy pohotovo a spoľahlivo zmobilizovať Ján Messerschmidt. Až do júla 1948, keď Šrobárovým ústavom spravovaná ozdravovňa Červeného kríža v Novom Smokovci získala sanitné auto, ktorým kompetenčne disponoval A. Biringer, bývali sme po dopravnej stránke odkázaní na Šrobárov ústav a na Vyšné Hágy, prípadne na motocykle našich členov, chirurga Šrobárovho ústavu Dušana Zbiňovského a chatára Sláva Cagašíka, alebo na kone Max a Móric zapriahnuté do „bričky“ či saní Riaditeľstva kúpeľov Starý Smokovec. Tatranská elektrická železnica poskytla ZS KSTL tri prenosné a bezplatné cestovné lístky a k záchranným akciám nám bezplatne a ochotne ponúkala svoje služby pozemná lanovka na Hrebienok i visutá lanovka na Lomnický štít. V októbri 1946 som bol inštruktorom na trojdňovom záchrannom kurze pre príslušníkov NB v Tatranskej Lomnici a v úvodnom príhovore, ktorý som mal 9. októbra, som aj jeho účastníkov oboznámil s návrhom THS. Odev, obuv a technická vybavenosť našich členov boli, prirodzene, poznačené následkami dlhotrvajúcej vojny. Základné potreby mal však každý vlastné a sanitno-technický inventár vo vlastníctve ZS KSTL bol bezplatne uskladnený v neobývanej vile Ilona v susedstve pozemnej lanovky. Tam sme mali aj márnicu pre obete z hôr. Keď sa roku 1948 Michal Chudík stal povereníkom (alternatívnym „slovenským ministrom“) pre výživu a zásobovanie, požiadali sme oficiálne jeho rezort (a súkromne jeho) o pomoc pri potrebnom ošatení 25 aktívnych horských záchranárov do terénu. Nič hotové, čo by sa hodilo, nebolo v tom čase na domácom povojnovom trhu. Rôzne druhy textílií boli ešte stále na úradný prídel. Ale netrvalo dlho a Vladimír Prošek, náš hospodár, v tom čase účtovník na kúpeľnom riaditeľstve Starého Smokovca, mohol vďaka Chudíkovi začať spravodlivo rozhodovať o bohatej erárnej zásielke kvalitného kordu na nohavice, celtoviny na vetrovky a na čiapky a výbornej kože na topánky. Za šitie si majster Jozef Čulman z Nového Smokovca nežiadal honorár. Účtoval len vlastný materiál: podšívky, gombíky a nite a na to sme mali zo sponzorských darov, ktoré získal Prošek, dostatočné krytie. Výrobu topánok si každý člen uhradil sám, ale aj dosť drahý obuvník, etnický Maďar rumunského pôvodu Ambroziu Murešan (pred rokom 1945 Marosán Ambróz) v Starom Smokovci sa dal nahovoriť na určitú zľavu. V prvých dňoch augusta 1948 mi povereník Chudík telefonicky navrhol, aby som na 28. augusta zvolal všetkých členov ZS KSTL a pozval zástupcov všetkých zainteresovaných tatranských pracovísk a organizácií, s cieľom dohodnúť sa na organizačnej štruktúre, pracovnej náplni a založení budúcej, profesionálnej THS. Chudíkovi znemožnili plánovanú účasť iné nečakané povinnosti. Z pozície svojho úradu poveril však účasťou na schôdzi reprezentantov vtedajšej obce Vysoké Tatry, predsedu JNV Jána Uhríka a vedúceho úradu JNV právnika Štefana Fabiána. Osobne ich informoval aj o svojom kladnom stanovisku k nášmu projektu a k zriadeniu THS pri JNV Vysoké Tatry. Predseda KSTL G. Nedobrý a Divízia Červeného kríža v Bratislave nereagovali na pozvanie, ale účasť bola až prekvapujúco veľká a diskusia veľmi pozitívna. Zápisnicu z rokovania som bezodkladne poslal Chudíkovi. Následne sme sa spolu s Krejčím opätovne stretli s prednostom Fabiánom a ním prizývanými pracovníkmi úradu JNV a rokovali o potrebných krokoch ku vzniku THS. Oficiálnym listom s číslom protokolu 74/1948/Bš zo dňa 17. novembra 1948, s podpismi Bohuš, Biringer a Krejčí, sme Chudíkovi oznámili, že „pripravili sme už na príslušných miestach pôdu pre pripojenie Sboru k obci“. Roku 1949 to z praktických príčin už nebolo možné, ale v nasledujúcom januári 1950 sa päťročný sen tatranských dobrovoľných záchranárov zmenil na skutočnosť.

Epilóg

Klub slovenských turistov a lyžiarov zanikol koncom roka 1949. Stalo sa tak v zmysle zákona č. 187/1949 Zb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport. Klub bol začlenený do jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol. Automaticky zanikol tým, prirodzene, aj ZS KSTL. Svoj primárny zámer sa mu ale podarilo splniť a od 20. januára 1950 sa začali písať dejiny THS ako organizačnej jednotky pri vtedajšej obci Vysoké Tatry. Prvým sídlom THS bola vyvlastnená vila Klára v Hornom Smokovci a jej prvým náčelníkom sa stal chemický inžinier, chatár pod Rysmi a na Téryho chate, horolezec a verejný činiteľ Vladimír Šimo. Nepatril k prenatálnym pripravovateľom THS, jeho nominácia bola ale veľmi správna a z embrya, ktoré prevzal, vybudoval prosperujúcu a rešpektovanú organizáciu. Z iniciátorov založenia HS sa jej profesionálnymi pracovníkmi stali po určitom čase iba O. O. Krejčí a V. Prošek. Krejčí nastúpil do THS ešte roku 1950, krátko po jej štarte a po jej organizačnej zmene z roku 1957 pracoval v Horskej službe Tatranského národného parku (HS TANAPu), brigádnicky a príležitostne aj ako dôchodca, takmer až do smrti (1978). Prošek prešiel do HS TANAPu z ekonomického oddelenia Správy TANAPu a pracoval v nej v rokoch 1957 – 1985, aj ako zástupca jej náčelníka. S THS JNV aj HS TANAPu som mal pravidelné a dobré externé kontakty až do ich zániku, aj ako člen skúšobnej komisie tatranských horských vodcov. Ale to nie sú už spomienky na ZS KSTL Starý Smokovec a na vznik THS.

Ivan Bohuš st.